Staroba a bieda: karikatúra osobnosti

• 0 Comments
• Admin
• 25. apríla 2019

Práca v permakultúre, od ktorej som očakávala kontakt s prírodou, sa kvôli rozbiehajúcej sa organizácii zvrhla na nekonečné sedenie za počítačom, ktoré som iba občas prerušila naháňaním sliepok či kôz. Po čase som si uvedomila, že môj kontakt s ľuďmi takmer úplne nahradila obrazovka počítača – a nebyť Rómov, ktorí ma neodbytne volali každý večer k nim na „bašavel“, nahradila by ho úplne.

Ten nepomer bol predsa len veľký – a tak z túžby hľadieť do ľudských tvárí som zmenila prácu. A deň čo deň stále viac žasnem nad životom…
Nedávno som videla reportáž, kde jeden karikaturista vysvetľoval, že najdôležitejšie na jeho práci je zachytenie niektorých skutočných vlastností človeka, ktoré následne zvýrazní a hyperbolizuje. Pripomenulo mi to moju skúsenosť so starými ľuďmi, ale aj s ľuďmi na okraji spoločnosti.
Každej opatrovateľke je dôverne známe, koľko ťažkostí, problémov, no nepochybne i radostí je so starými ľuďmi. Ich chyby sú o niečo viditeľnejšie a zjavnejšie ako tie isté chyby mladých, zdravých a silných ľudí. Myslím, že vysvetlením tohto javu môže byť práve obraz karikatúry. V starobe, ale i v stave ľudskej biedy sa niektoré vlastnosti nafúknu – a stanú sa tak terčom pohoršenia.

Napríklad pažravosť je u ľudí všetkých vekových kategórií celkom bežná. No zdravý človek ju ešte vie ukryť „za servítku“. Pažravosť starého človeka však spôsobí opatrovateľke i ľuďom navôkol nemálo ťažkostí. A predsa len nejde o väčšiu chybu – chybu slabšieho iba viac vidno. Kto život prežije vo vďačnosti, ani v starobe nezabudne ďakovať, hoci mu pamäť už nebude slúžiť. Kto v živote nad druhými iba prevracia oči, akí sú všetci neschopní, bude pohŕdať ľuďmi aj na smrteľnej posteli – hoci ani nebude mať na to dôvod…

Každý z nás do väčšej či menšej miery podľahol konzumnému spôsobu života, ktorým škodíme sami sebe a ľuďom z rozvojových krajín. Keď je však človek v biede – materiálna a ľudsko-morálna bieda sú veľmi úzko prepojené – znižuje sa aj schopnosť rozlišovať, a tlaky globálnych spoločností sú na chudobných a nevzdelaných veľké. Bieda sa tak prehlbuje – a spolu s ňou i odmietnutie spoločnosťou. Chyba, ktorú robíme všetci – a teda podľahnutie komfortu a konzumizmu – je v biede zvýraznená a ešte viac zbedačuje. Rozdiel je iba v tom, že my si tú chybu „môžeme dovoliť“. No to nás neospravedlňuje. Keď máme toho viac – po rozumovej, finančnej či akejkoľvek inej stránke – stávame sa zodpovednými za tých, čo majú menej: a to zodpovední vlastným príkladom.
Pri týchto všetkých, akokoľvek znevýhodnených ľuďoch máme možnosť metanoie, obrátenia. Pozrieť sa na život aj ich pohľadom. Motivovať sa pre prácu na sebe, kým môžeme – aby v našej starobe nemuseli ľudia s nami až tak trpieť. Aby sa zvýraznili tie dobré vlastnosti, ktoré budú iným robiť radosť, ako úsmev, vďačnosť, pokora.
Podľa Lukáša apoštol Peter spoznal svoj hriech zrady až pri pohľade do očí trpiaceho, odsúdeného Krista. Petrov hriech sa stal v tej chvíli viditeľnejším a bolestivejším. „Vtedy sa Pán obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal…“ (Lk 22, 61) Tak môžeme aj my – aj pri jeho trpiacich bratoch. Starí a chudobní sú pre nás tými najlepšími karikaturistami: pri pohľade do ich očí môžeme konečne uvidieť brvno vo vlastnom oku. Ak sa nebudeme pozerať na ich smietku…